Andrej Kováč

V nedeľu som si na RTVS zapol reláciu „O 5 minút 12“. Relácie sa zúčastňoval ministrer zahraničia JUDr. Miroslav Lajčák, poslanec František Šebej a analytik Alexander Duleba. Ich diskusia, ktorá od prvého momentu pôsobila dojmom jednostrannosti, sa pre mňa stala vyslovene zaujímavou vtedy, keď do redakcie zatelefonoval vysokoškolský pedagóg a právnik z UMB v Banskej Bystrici. Ten prezentoval názor, že je legitimita vlády v Kyjeve rovnaká, ako legitimita vlády na Kryme, pretože má každý štát právo uznať alebo neuznať vládu, ak vzíde z takých podmienok, ako vzišli obe vlády. Vláda resp. hlava štátu je orgánom, ktorý zastupuje štát navonok. Preto si môžu iné štáty za istých okolností, najmä pri násilnej zmene vlády, oprávnene klásť otázku, či je nová osoba alebo zbor, ktorý vystupuje ako orgán pre zahraničné styky určitého štátu, skutočne takýmto oprávneným orgánom. JUDr. Lajčák na jeho telefonát zareagoval spôsobom, za ktorý by letel zo skúšky z medzinárodného práva aj druhák na ľubovoľnej právnickej fakulte, keďže vôbec nezobral do úvahy to, že existuje čosi také ako uznanie vlády. 

Lajčák študoval jeden rok právo na Univerzite Komenského v Bratislave a následne vyštudoval medzinárodné vzťahy a diplomaciu na Moskovskom štátnom inštitúte medzinárodných vzťahov (MGIMO). V Moskve na MGIMO ho iste učili, za akých podmienok bola uznaná vláda ZSSR. V roku 1917 prebehla VOSR, v roku 1922 sa skončila občianska vojna a napokon na začiatku 30. rokov pristúpili štáty k uznávaniu vlády sovietov v ZSSR. To, že Lajčák v reakcii zdôraznil, že sám študoval právo a je teda v danom smere kompetentný, je úsmevné nielen vo svetle jeho absolútne nekompetentnej reakcie, ale aj vo svetle skutočnosti, že študoval právo len jeden rok a následne pokračoval v štúdiu medzinárodných vzťahov a diplomacie. Keby sa na práve ohrial dlhšie a dostal by sa do druhého ročníka, iste by narazil na elementárny poznatok, že je uznanie vlády oficiálny akt, ktorým uznávajúci štát potvrdzuje, že je vláda nastolená štátnym prevratom alebo revolúciou orgánom oprávneným zastupovať štát v medzinárodných vzťahoch a súčasne vyjadruje vôľu udržiavať s ním styky. Oficiálne oznámenie takýchto zmien sa iným štátom robí spravidla blahoprajným telegramom alebo vyslaním zvláštnej blahoprajnej misie, čo má výlučne zdvorilostnú povahu a oznámenie sa ako také nemusí realizovať, t. j. fakt uznania môže byť vyjadrený aj fomou jednania s vládou ako s orgánom oprávneným zastupovať štát. V tom spočíva rozdiel medzi konaním európskych štátov a Ruska, ktoré s kyjevskými autoritami odmieta rokovať ako s ukrajinskou vládou.

Za zmienku stojí aj to, že mali všetci traja zúčastnení celý čas plné ústa termínu „medzinárodné právo“, napriek mojim túžobným očakávaniam však žiaden z nich nepredniesol názov ani jednej právnej normy, ktorá by ich názory podkladala. Všetci ním operovali skôr ako nejakým politickým zaklínadlom, než ako termínom, ktorému zodpovedá presný pojmový obsah. Hlavné, že bol telefonujúci vysokoškolský pedagóg v následnej reakcii obvinený z toho, že sa prejavil ako politológ a nie ako právnik, čo je lapsus, ktorý len dotvára tragikomické vyznenie „múdrenia sa“ JUDr. Lajčáka so Šebejom.

Okrem toho o „odbornosti“ názorov zúčastnených svedčí aj množstvo ďalších pikošiek, ako napr. prezentované presvedčenie, že protestné hnutie na ukrajinskom juhovýchode (tzv. antimajdan, pre bližšie info pozri napr. link) pozostáva z akýchsi prišelcov z Ruskej federácie. Myslím si, že sa pri pohľade na zábery z protestných zhromaždení konaných za posledné dni: link, link, počas ktorých podľa prítomných diskutérov vrátane Dulebu protestujú na ukrajinskom juhovýchode už len stovky ľudí dovezených z Ruska, stáva zrejmým, ako je to v skutočnosti. T. j. že sa popri teórii, že ide o nastrčené osoby Moskvy, môžu schovať azda všetky existujúce konšpiračné teórie sveta. 

Záver
Úvodný dojem z relácie, a to dojem jednostrannosti a nevyváženosti, sa vo mne po jej zahliadnutí bezvýhradne utvrdil. Tento dojem dáva do nového svetla aj okolnosť, že v prípade všetkých troch prítomných pánov ide o členov správnej rady Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku (SFPA, link), pričom rovnaký výber zo strany RTVS bol už v minulosti z hľadiska vyváženosti verejnoprávneho média kritizovaný verejnosťou (pozri napr. link). Najviac však vo mne rezonuje sklamanie z odbornosti zúčastnených pánov, a to najmä JUDr. Miroslava Lajčáka a Alexandra Dulebu, od ktorých som v tomto smere očakával oveľa viac. V prípade Lajčáka ide navyše o lapsus, ktorý ho diskvalifikuje v ďalších odborných diskusiách týkajúcich sa medzinárodného práva. Platí to o to skôr, ak sa v médiách spomína ako nádejný kandidát na post komisára EÚ pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku či dokonca generálneho tajomníka OSN.